Transformations of the Plane: Study of Bionic Architectural Models of Anton Vranka

Abstract

Structural modelling techniques of architect and professor Anton Vranka influenced in a specific way several generations of students at the Faculty of Architecture STU in Bratislava. The phenomenon of so-called Vrankovina - problem, puzzles, or a proposal that thrives on geometry, uses the effect of optical illusions, or transforms any flat medium into a surprising spatial structure is still known among the students and graduates a few years after Vranka has retired. His unique approach creates links between Bauhaus theory of architecture, architectural bionic and biomimetic, fascinating directions in architectural theory from the 1960s through to 1980s. The aim of this paper is to capture knowledge stored in Vranka’s fragile paper models, and report on his motives and methods and theoretical works. They are thus added to a growing circle of works on folded architecture. The proposed systemization documents an astounding variety of forms, created when just a few creative processes. Categorization of the models will be used as a basic platform for transferring theoretical works in architectural building practice.Štruktívne modelovanie slovenského architekta a pedagóga Antona Vranku špecifickým spôsobom ovplyvnilo niekoľko generácií študentov pripravujúcich sa na Fakulte architektúry STU v Bratislave na povolanie architekta. Fenomén tzv. Vrankoviny, problému, hádanky, alebo návrhu, ktorý sa vyžíva v geometrii, využíva optický klam, alebo pretvára plošné médium na prekvapivú priestorovú štruktúra sa medzi študentmi a absolventmi traduje ešte dnes, niekoľko rokov po Vrankovom odchode na dôchodok. Jeho jedinečný prístup k teórii architektúry spája odkaz Bauhausu s prúdom architektonickej bioniky a biomimetiky, fascinujúcich smerov v architektonickej teórii 60. až 80. rokov 20. storočia. Cieľom tejto práce je zachytiť poznanie, uložené vo Vrankovych krehkých papierových modeloch, a podať správu o jeho motívoch a metódach. Zdokumentovaním východísk a teoretických prác sa tieto poznatky pridajú do rastúceho kruhu zdrojov pojednávajúcich o skladanej architektúre. Uvedená systemizácia používaných vyjadrovacích prvkov dokumentuje ohromujúcu pestrosť foriem vychádzajúcu z iba niekoľkých tvorivých prostriedkov. Z nej vychádzajúca kategorizácia výsledných modelov v rámci tohto výskumu poslúži ako báza pre skúmanie možností prenesenia teoretických prác do stavebnej praxe.