KRETTKOVÁ, K. Architektura inscenující interakce v prostoru [online]. Brno: Vysoké učení technické v Brně. Fakulta architektury. 2024.

Posudek vedoucího

Mitášová, Monika

V diplomu se Karin posunula oproti zadání. Zájem o inscenovaný a inscenující prostor proměnila v otázku: Co se to stalo architektuře? Odpověděla inscenací jakýchsi nových kritických dějin a teorie, kde odmítá floskule o krizi současné architektury a generačně se s ní vyrovnává. V textu navrhla také soubor chronogramů, diagramů a jiných obrazů jako kritiku konvencí zobrazování architektury a jejích dějin a teorie. Ty patří k nejoriginálnějším částem práce. Na půdorysu téměř klasického dramatu Karin napsala kritický manifest jako hybrid několika druhů a žánrů kritiky a interpretace: nejdříve kritiku moderny kdy architekturu zabíjí lecorbusierovské privilegium půdorysu jako generátoru návrhu, dále kritiku současnosti kdy je architektura v deliriu koolhaasovského brakového megaprostoru a výpočtového navrhování vedena ale archaickými ideály moderny, postmoderny a supermoderny. Drama kulminuje v krátké zcela původní aktualizaci-interpretaci vily E1027 od avantgardistky Eileen Gray, kde diplomantka rekonstruuje gestický a inscenující prostor s orientací vily v krajině i vzhledem k atmosférickým a astronomnickým jevům. Vila působí jako pars pro toto celého dramatu. Manifest končí poctou dětské i dospělé hře, speciálně dionýsiím, a oslavou architektury jako nepoddajné, svobodné tvůrčí síly interakcí přírody a kultury. Karin má schopnost uvažovat a psát velmi kriticky, bez iluzí, originálně a přitom manifestačně: usiluje o projekt budoucnosti architektury, což je její původní a dlouhodobý záměr. V závěru píše: "Nevěřím, že lze praxi Architektury oddělit od její teorie," a v tom bude zřejmě i její autorská budoucnost: v navrhování a promýšlení architektury v praxi i teorii. Takových architektů nikdy nebylo a není dost.

Posudek oponenta

Zervan, Marián

Oponentský posudok na diplomovú prácu Bc. Karin Krettkovej Architektúra inscenujúca interakcie v priestore.   Priznám sa, že k diplomovke Karin Krettkovej som pristupoval s miernou skepsou. Jedným z jej cieľov okrem iného aj podnietiť jej generáciu čítať. Sama fascinujúca čitateľka, veď jej diplomovka má v zozname literatúry, pokiaľ som dobre prečítal aj počítal 153 titulov rôzneho druhu a žánru, zrejme pozorne uvažuje nad jej postavením vnútri vlastnej generácie. Sám sa považujem za vášnivého čitateľa rozmanitých písomností vrátane teoretických textov o architektúre, a tak som spočiatku nebol celkom pripravený na prúdy fragmentov a klipových prepojení, na množstvo dobre postavených otázok a manifestačných téz doslovných aj ironických. Nie že by som nepoznal fragmentárne spôsoby písania, ale toto doslova strhujúce divadlo textových zlomkov ako z čias predsokratikov, obrazov, schém vlastných i prebratých, diagramov, slovníkových hesiel, tečúceho uvažovania meniaceho spôsoby svojich záznamov aj formy možných čítaní udržiavajúcich pozornosť aj vnímanie v neustálom strehu mi neustále kládlo jedinú otázku nechať sa strhnúť či nestrhnúť? Alebo ako si vymyslieť cestu nestrhujúceho v strhujúcom? Karin Krettková ale nenecháva čitateľa – a dúfam, že v mojom prípade aj toho kritického – celkom vydaného napospas procesom rizomatizácie, hoci bez porozumenia tomu, čo Deleuze myslí rozdielom polarít možné a skutočné a aktuálne a virtuálne, vymyslela si tkanivá, ktoré som si ja premenoval na poukazujúce línie a architektúru chápe ako tkáčsky stav transformujúci a reformujúci interakcie na priestory a táto jeho schopnosť sa stala jedným z kľúčových refrénov jej práce. V ňom sa diferencujúco opakuje to, čo diplomantku skutočne zaujíma, totiž architektúra transformujúca silové pole voči tradicionalistickej predstave stazis a arché, hoci by stálo za to zistiť, či predsa len nie je niečo opakujúce sa v neustálej premenlivosti, trebárs len samotný typ alebo povaha architektonickej premenlivosti voči iným typom premenlivosti, alebo typ architektonickej prepojiteľnosti s ostatnými druhmi dejúcich sa interakcií. Tkanivá alebo línie sú tri, tri neustále sa vracajúce otázky: 1 čo sa stalo, keď sa architektúra vo svojej statickej vznešenosti sama začína chápať ako dianie, inter-reagujúce polia, animované formy a čo znamená, že sa sčasti vracia k diskretizmu (nová podoba atomizmu a herakleitizmu?) 2 ako je možné zaznamenávať a zobrazovať neustále sa transformujúce podoby architektúry (je to len pohyb od perspektívy cez izometrie, axonometrie až po generatívne diagramy a fúzie navrhovacích softvérov alebo sú to aj rôzne formy notácií podobné labanovským zápisom a ich interakcie? 3 ako 1 a 2 vysvetliť a zdieľať v diplomovke tak, aby jej forma umožňovala a nie znemožňovala predstaviť toto dionýzovské divadlo, hoci Nietzscheho zdvihnutý prst by možno upozorňoval: pozor na nemimetických mímov a na ich postavenie voči zboru. Príliš apolónsky mi ale pripadá slovník, ktorý sa oproti dejúcemu sa textu a neustále sa nabaľujúcim výkladom a pojmom spolieha na nejaké zabehané definície, ktoré až vyrážajú dych strhujúcim tokom. Uprednostnil by som práve hľadať vlastné výklady a premyslieť aj ich dynamizovanú formu. Už len to, čo som napísal, by stačilo na to, aby som mohol konštatovať, že Karin Krettková je citlivo vnímajúca a rozhľadená architektka. Keby sa predsa len našli pochybovači, tak odporúčam, aby si najskôr prečítali diplomantkine precízne analýzy vily e 1207 nielen v definitívnej podobe ale vo vznikajúcej v procese neustálych odchýliek a korekcií, blízkych palladiovským odchýlkam do deväť-štvorcového rastra v jednotlivých jeho vilách. Vo vile e 1207 nachádza Karin Krettková toto dejúce sa architektonicko-diagramatické myslenie, ktoré premieňa plan libre na plan libertuer. Nie je to ponorenie sa do procesu navrhovania, nie je to transformácia analýzy na navrhovanie interaktívnych transformácii priestorov?   Diplomovú prácu odporúčam na obhajobu a hodnotím ju známkou A.   13.05. 2024 Prof. doc. PhDr. Marian Zervan, PhD.

eVSKP id 159501