MACEJKOVÁ, E. Za zdi léčebny: vnitřní a vnější prostory psychiatrické léčby [online]. Brno: Vysoké učení technické v Brně. Fakulta architektury. 2024.

Posudek vedoucího

Mitášová, Monika

Jedna z najťažších tém, akú si môže diplomant/ka zvoliť je reflexia vlastnej práce. Predpokladá veľkú dávku odhodlania, introspekcie aj určitú autorskú zrelosť. Eva si navyše zvolila aj reflexiu vlastných zážitkov a skúseností, venovala sa im s odvahou a prešla kus cesty v znovaobjavovaní vlastných ľudských aj autorských možností. Eva má mimoriadnu citlivosť a mnoho dobre ukrývaných nadaní. Jednak je výborná kresliarka, ilustrátorka a zostavovateľka kníh, ktoré rada píše aj kreslí a jednak ju zaujíma tvorba priestoru, ľudské interakcie v priestore ale aj pomoc iným. Usilovala som sa sprevádzať ju jej vlastnou cestou, z ktorej sa mohli zrodiť temer akékoľvek autorské výstupy a nikdy som si nemohla byť vopred istá aké - a to ma na tom bavilo najviac. Napokon vznikla anketa hľadajúca odpovede na priestorové preferencie aktérov liečby, vznikli skice a celkom na záver aj uvažovanie o tele, izbe, chodbe, a asi najstrhujúcejšie napísaná časť: o fajčiarni ako zóne odporu, rebélie a slobody na uzavretom liečebnom oddelení. Evine úvahy o moci, dozore a líniách úniku z nich sú skutočne inšpirujúce: žiaden Foucault zničený nepochopením ani zjednodušovaním. Návrhy pátrajú po novej typológii otvorenosti v uzavretosti, interakcií jednotlivcov aj skupiny. Ak má ale práca nejaký podstatný výsledok, je to pre mňa okrem výskumu a navrhnutých variánt hlavne Evino odhodlanie vracať sa vždy znova k tvorivému životu.

Posudek oponenta

Pišteková, Danica

Študentka: Eva Macejková: Múr Brut Školiteľka: Monika Mitášová Oponentka: Danica Pišteková   Študentka spracováva tému, ktorá je v súčasnosti veľmi aktuálna. Psychické problémy sa destigmatizujú, hovorí sa o nich otvorenejšie na rôznych platformách, svoje skúsenosti s nimi opisujú aj verejne známi ľudia a na povrch sa dostávajú rôzne kauzy, ktoré odhaľujú nedostatočnú kvalitu zariadení ako sú napr. reedukačné domovy pre mládež či rôzne resocializačné zariadenia, ktoré majú zraneným a zraniteľným osobám s problémami poskytnúť stabilizačné zázemie a rôzne formy pomoci. To sa často nedeje, alebo sa to deje neodborne v neľudských podmienkach. Zdá sa, že na ľuďoch na okraji tejto krajine vôbec nezáleží. Práca diplomantky (ale istotne aj naše vlastné prežívanie) však na základe dát ukazuje, že pomoc potrebuje čoraz viac ľudí a ideálne je, ak je zaistená hierarchicky vďaka zariadeniam s rôznym režimom dostatočne dostupným vo všetkých regiónoch. Práca osciluje medzi faktickým a legislatívnym naratívom, spomína rôzne zdroje a výskumy, vyčerpávajúco popisuje lokálny stav textovo, či graficky v podobe máp, a porovnáva ho so zahraničnými štúdiami. Neskôr sa práca mení na osobnú výpoveď, vlastnú skúsenosť so psychiatrickou liečebňou a zaznamenávanie jej režimu. Znova sú to skôr strohé konštatovania a pozorovania, ktoré sú zjavne zámerným spôsobom písania, ktoré v čitateľovi navodzujú pocit osamelosti, odťažitosti a sterilnosti daného prostredia. Práca sa tak výborne číta a aj vďaka vysokej kvalite vizuálneho spracovania autorka veľmi dobre vedie čitateľa medzi jednotlivé záhyby faktov, citácií, svojho premýšľania a spomienok, a to nielen v podobe textov či fragmentov z rozhovorov, ale aj autorských ilustrácií, koláží či diagramov a aj vďaka nim práca tvorí koherentný celok. V druhej polovici práce sa študentka venuje témam telesnosti a časovosti a v týchto jej pozorovaniach a priestorových interpretáciách rôznych situácií zo života liečebne vidím aj najzaujímavejsie výzvy pre presah do architektonických tém ako je napríklad: popis či návrh rôznych typov prostredí (mäkké/ senzorické/ odhlučnené/ privátne/ spoločenské/ prírodné/ terapeutické...), variabilita (rotujúci stôl/variabilné priečky), iné/nové/otočené typológie (observačné okno, chodba ako pobytový priestor, fajčiareň ako svätyňa a miesto odporu) či vyjednávanie rôznych typov hraníc (otvorenosť režimu, rôzne stupne kontroly a priestorových vzťahov), ktoré môžu súvisieť s procesom jednotlivých fáz choroby, ale aj s neuveriteľnou komplexnosťou témy ako takej (rôzne diagnózy, rôzne potreby, rôzne stupne (seba) kontroly). Študentka všetky tieto témy dokáže identifikovať a čiastkovo aj rozpracovať do diagramov možných pôdorysných usporiadaní a axonometrií. V jednej časti si zvolí rožňavskú liečebňu, ktorú prepisuje do nových konfigurácií s cieľom poskytnúť viac interakcií medzi pacientami, a zároveň ponúknuť viac svetla aj súkromia či priamejší vstup do exteriéru alebo záhrady, ktorá môže mať rôzne podoby (záhrada-park-vertikálny park). Navrhnuté riešenia ma zaujali, potrebovala by som ich však vidieť viac rozpracované, nateraz mi ostáva len polemizovať, či má byť práca akýmsi odporúčaním pre budúce priestorové transformácie liečební, katalógom prostredí, atmosfér a materiálových riešení terapeutických priestorov, alebo by to mohol byť návrh prestavby Rožňavskej liečebne na základe všetkých (alebo len niektorých) vyššie spomenutých tém (ako sa pravdepodobne črtá na str. 129), alebo návrh ideálnej liečebne (str. 131?) ako mikro-urbanizmu všetkého potrebného. Je zjavné, že študentka má v práci veľmi špecifickú pozíciu. Nepozerá sa na tému zvonka ako pozorovateľ (ako ja), je bývalou pacientkou s architektonickým vzdelaním, takže dokáže prepájať oba svety. Dnes sa často skloňuje pojem „starostlivá architektúra“ alebo „starostlivé plánovanie“, ktoré cez intersekcionálny feminizmus reflektuje spoločenskú nerovnosť a ukazuje možnosti spravodlivejšieho usporiadania. Tu spojenie starostlivosti a architektúry nadobúda ešte iný rozmer. Starať sa o seba, starať sa o seba cez architektúru, postarať sa o seba cez rozmýšľanie o architektúre sa mi zdá ako niečo, čo by tiež mohlo stáť za zámernú reflexiu a čo študentka podľa môjho názoru naozaj dokázala. Prácu odporúčam k obhajobe a navrhujem známku B.   Otázky: Čo by mohla byť budúcnosť Vašej práce? Ktorá „mierka“ vás zaujíma a prečo? (od navrhovania variabilného nábytku pre špecifické diagnózy cez prostredia, budovy až po možné workshopy a participatívne zapojenie pacientov či personálu) Alebo ako by ste vedeli využiť to, že takéto prostredie máte zažité na vlastnej koži, a zároveň ste architektka? Viete si predstaviť aj architektonicky extrémnejšie návrhy a priestorové interpretácie? (napr. haptické/mäkké steny, iné či hybridné typológie nábytku (napr. posteľostôl, vyklápacia platforma na spanie, veľká hala s rôznym gradientom hraníc atď..)

eVSKP id 159512