BELOPOTOCKÝ, M. Do vody, do naha! [online]. Brno: Vysoké učení technické v Brně. Fakulta architektury. 2022.

Posudek vedoucího

Kristek, Jan

Maroš se ve svém projektu věnoval tématu ruiny, tedy tématu, kterým se architekti zabývali přinejmenším od renesance. Historicky se ruina v rukách architekta stává opětovně konstruktem, ať už např. v podobě prvků romantických zahrad nebo v podobě snových imaginací Piranesiho rytin. Pro Maroše nicméně ruina není objektem, ale procesem – pokračujícím rozpadem, který plně akceptuje. Maroš balancuje na hraně mezi ruinou jako konstruktem, respektive ruinou jako architekturou a ruinou jako destrukcí architektury až na hranici jejího zániku. Ruina původních lázní je do objektu lázeňské novostavby integrována jako kulisa a zároveň je i nadále ponechána napospas rozkladným elementům. V momentech láznění navíc Maroš nechává návštěvníka přímo do procesu rozpadu ruiny „vstoupit“. Umně tak kombinuje téma lázní, tedy ozdravného procesu „rekonstrukce“ lidského těla, s tématem architektonického rozkladu.

Posudek oponenta

Zaiček, Martin

Na práci oceňujem dôsledný analytický postup autora, kedy dokázal precízne preklopiť do architektúry diagram kúpeľných a saunových rituálov - striedanie chladného a horúceho prostredia. Rozhodnutie umiestniť túto prevádzkovú slučku do prstenca okolo opusteného kúpeľného domu považujem za radikálne správne rozhodnutie z viacerých dôvodov. Tým prvým je zmocnenie typológie telesnosti. Opustenosť domu tu nie je iba kultúrne romantizujúcim prostredím ale aj priamym odkazom na telesnosť, konečnosť, neustálu premenu smerom k zániku. Dom tak zrkadlí telo a telo sa stáva domom pre uvedomenie si samého seba. Haptickosť materiálov ako starej, tak aj novej štruktúry zrkadlí neuchopiteľnosť času. Pohyb svetla, hra tieňov cez navrhovanú štruktúru, rozpad starého (kúpeľný dom) a starnutie nového (neošetrená drevená konštrukcia) dokazuje uvedomenie autora o fenomenologických vlastnostiach priestoru a hmoty. Nemenej významným radikálnym aspektom tohto riešenia je aj pochopenie a vymedzenie sa voči kultúrnej (historickej) vrstve. V mnohých ohľadoch je navrhované riešenie “pamiatkarskejšie” a dôstojnejšie k starému/zaniknutému, než nákladné a často dehonestujúco kompromisné obnovy pod dozorom pamiatkového úradu/ústavu. Tie sa dnes žiaľ presadzujú ako jediná cesta uchopenia kultúrneho dedičstva. Celkovo hodnotím prácu “Do vody, do naha!” ako vysoko kvalitnú a navyše ako analyticko-diskusnú v kontexte aktuálnych tém starostlivosti o telo, starostlivosti o duševné zdravie, ale aj tému starostlivosti o kultúrne dedičstvo, adaptáciu a regeneráciu území a krajiny. Inými slovami, práca sleduje udržateľné a inkluzívne postupy navrhovania, ktoré dielo robia krásnym. (Sustainablity, inclusivity, beauty). Isté nedostatky v prevádzkovej časti objektu ubytovania ako aj relatívne rozsiahla zmena dispozície v dome zbytočne odoberajú pozornosť od kvalitne spracovaného návrhu hlavného kúpeľného objektu. Kontrast prístupu v prípade dvoch objektov “konzervatívna obnova vs. inverzná obnova” by celý koncept posilnili. Aj napriek tomuto drobnému zaváhaniu, kedy azda ambícia architekta predbehla pokorný prístup, považujem diplomovú prácu za výsledok koncepčného uvažovania zrelého architekta. Gratulujem týmto autorovi ako aj vedúcemu diplomovej práce! Verím, že tu prezentovaný spôsob formovania vlastného procesu tvorby architektúry si architekt Maroš Belopotocký zachová aj do budúceho pôsobenia v praxi. Formálne navrhujem udeliť práci 90 bodov zo 100, s perspektívou na ďalšie upevnenie tohto hodnotenia v prípade zdarnej diskusie na navrhované otázky.

eVSKP id 141111